Victor Lidio Jara Martínez sa narodil 28. septembra 1932 v meste
Lonquén, neďaleko hlavného mesta Santiago v chudobnej roľníckej rodine.
Negramotný otec Manuel Jara opustil rodinu ešte počas jeho ranného
detstva. Jeho matka Amanda, ktorá vedela čítať aj písať, poskytla synovi
základné vzdelanie a naučila ho hrať na gitare. Sama často spievala a
hrávala na gitare i klavíri na miestnych oslavách. Matka zomrela keď mal
15 rokov.
Victor Jara začal po smrti matky študovať účtovníctvo, ale čoskoro
prestúpil do kňazského seminára, odkiaľ sklamaný pomermi v cirkvi,
odišiel slúžiť do armády.
Po návrate domov sa intenzívne venoval ľudovej hudbe a štúdiu divadla na
čilskej univerzite. V polovici 50. rokov začal spievať v
hudobno-tanečnej skupine Cuncumen. Od konca 50. rokov sa podieľal aj na
režírovaní mnohých divadelných hier.
Bol členom latinskoamerického folkového hnutia Nueva cancion. Svoj prvý
sólový album vydal v roku 1966. Jeho baladicky ladené gitarové piesne,
obsahujúce prvky tradičnej ľudovej hudby a texty s častým
ľavicovo-politickým kontextom, sa stali veľmi populárne. Na jeho
umelecký vývin mal vplyv aj básnik Pablo Neruda.
Od konca 60. rokov sa stal Victor Jara podporovateľom a aktivistom
koalície ľavicových strán Ľudová jednota, za ktorú kandidoval Salvador
Allende na post prezidenta. Pred voľbami v roku 1970 sa priamo zapojil
do jej volebnej kampane, keď na mítingoch strany organizoval koncerty.
Vojenská junta na čele s generálom Augustom Pinochetom zvrhla 11.
septembra 1973 prezidenta Allendeho a po krvavom prevrate sa dostala k
moci. Hneď na druhý deň, 12. septembra ráno, prišli pučisti po Victora
Jaru, ktorý patril medzi najznámejších latinskoamerických folkových
pesničkárov.
Umelca zadržali na Technickej univerzite v Santiagu a spoločne so
stovkami vojenskej junte nepohodlných občanov - študentov a
predstaviteľov inteligencie - ho odviezli na futbalový štadión v
Santiagu, ktorý sa zmenil na obrovské väzenie. Tam bol podrobený
vypočúvaniu a brutálnemu mučeniu. Zlomili mu rebrá a rozdrvili všetky
prsty na rukách, aby nemohol písať a hrať na gitare. Poslednú báseň,
ktorú sa jednému zo spoluväzňov podarilo prepašovať zo štadióna v
topánke, stihol napísať tesne pred smrťou.
Victor Jara zomrel spolu so stovkami ďalších zadržaných pri hromadnej
poprave na "štadióne smrti" 16. septembra 1973. Jeho telo, pohodili na
predmestí Santiaga, v márnici ho spoznala až jeho manželka Joan Jaraová.
Z výsledkov neskôr realizovanej súdnej pitvy vyplynulo, že na jeho tele
boli stopy 44 strelných rán. V roku 2003 premenovali štadión v Santiagu
na "Victor Jara Stadium" ("Štadión Victora Jaru").